Furta Sacra je výstava menších malieb a prác na papieri; ich autormi sú Mária Čorejová, Oliver McConnie, Markus Selg, Laco Teren a Miroslav Pomichal. Navrhol ju Miroslav Pomichal, ktorý je zároveň aj jej kurátorom.

Projekt je zvlášť vhodný a je koncipovaný špeciálne pre GMB: s jej výstavnými priestormi,  jej historickou váhou, masívnymi okennými výklenkami, zložitými vzormi na drevených podlahách, ale aj s bielymi stenami a jej súčasnou funkciou. To všetko galérii prepožičiava pýchu kunstkammeru, a zároveň aj odhodlanie umožniť minulej materiálnej kultúre pôsobiť ako “hýbateľ” súčasnosti.

Výstava chce konfrontovať mýtus, že ambícia je priamo úmerná fyzickej veľkosti.  Mierka je v ich prácach naozaj nesmierne prítomná: ale je to škála imaginárneho, škála svetov, konštrukcií, možností a a odkazov, ktorými tieto práce hojne oplývajú. Títo výtvarníci sú prenikavo uchvátení históriou; jasne vidia, že symbolizmy, kabbaly a svetonázory boli rozobrané; skúmajú ich s pocitom straty, s pôžitkom zberateľa starožitností, s úvahami nad tým vrtochom.  A predsa, v ich skúmaní nie je ani stopa po cynicizme (alebo sentimentalite), je to skôr zmes clivoty, zvedavosti, zdráhavého rešpektu, a nádeje, že Európa raz nájde cestu k zmiereniu svojich dejín so svojou víziou budúcnosti.

Absencia irónie a cynickosti nie je tým jediným, o čo sa opiera radikálna podstata tejto výstavy. Je tu ešte škála, formát, techniky a témy, ktoré sa spikli s cieľom konfrontovať základnú, a stále naliehavejšiu otázku, pred ktorou stojí súčasné umenie a kultúra: je opodstatnené, žiadúce alebo potrebné tvoriť umenie, ktoré sa samo vkladá do kedysi hegemonického kánonu dejín umenia, je reálne predpokladať, že skok dopredu sa dá dosiahnuť iba ustúpením o krok dozadu? Je možné zhrnúť lekcie a odkazy Modernizmu, Conceptualizmu, Minimalizmu a Post-Modernizmu, a potom obnoviť myšlienku závesného obrazu (a zájsť ešte ďalej, až k  stredovekým výšivkám, alebo asýrskym vlysom), a zruinované monumenty minulosti znovu naplniť významom, nie cez reprodukciu, prisvojenie alebo komentár, ale cez becoming: stane sa niečo nové tým, že sa stane znova tým istým?

Umelci na tejto výstave, na jej úplne základnej úrovni, tvoria v tradíciách Pisanella, Giorgoneho, Chardina, Williama Blakea, Samuela Palmera, Cezanna, Franza Radziwilla alebo Lee Lozano. To znamená, ‘Nedeľní maliari’, keď sa na nich pozeráme v zmysle materiálnych požiadaviek umeleckého priemyslu. No v inom zmysle sú presným opakom. Zredukovali svoje škály, svoje materiálne možnosti, aby sa mohli oddať súkromným vizuálnym a symbolickým hádankám  – a tie sa často paradoxne ukážu ako nosiace univerzálny význam. Vizuálna hutnosť, sofistikovanosť , a malý rozmer ich prác nikdy v minulosti nedokázal, a nedokáže ani dnes uspokojiť potreby akéhokoľvek priemyslu. No ich túžba a prahnutie po pochopenie ich viedla, každého inými cestami, k novému oceneniu tradície zátišia (ako vizuálnych a symbolických vzťahov medzi objektmi),krajinomaľby (ako metafyziky), gesta (ako cézannovská “ekvivalencia”), a Scylly a Charybdy kontinuity a pokroku. To, že takéto hranice prijali, v otvorenom vzdore proti prevažujúcemu svetovému naladeniu na pochybnú slobodu, tvorí rámec a fókus, cez ktorý ich práca žiari v koncentrovanej sile.

Tieto práce majú grafické, opisné, abstraktné a symbolické kvality, ktoré sú si až hyper-vedomé svojho historického zakotvenia v stredovekých alegóriách, drevorezbách nemeckých Kleine Meister, malinkých revolúciách ruských konštruktivistov,  metafyzických krajinomaľbách surrealistov, alebo prácach modernistov z čias ich ‘návratu ku klasicizmu’ v 20-tych rokoch 20. storočia. Často sú v juxtapozícii, zhrnuté alebo splynuté, napríklad v prekvapivo bohatých formálnych súvzťahoch medzi plátkovým brnením a priestorovými a povrchovými štúdiami syntetického kubizmu. Nevyhnutne musia byť ohýbané aj veľkým vizuálnym eminence grise našej generácie – groteskné (a už zastaralé) formy a priestory sci-fi a fantasy zo 70-tych a 80-tych rokov 20. storočia. Tieto umelecké diela sú si vedomé svojho miesta medzi produktmi súčasných umelcov, a napriek tomu, púhou silou svojich vizuálnych kvalít akoby predbežne ašpirovali k možnosti, že forma má transcendentálny potenciál: že tieto formy veria vo svoju vlastnú prirodzenosť ako spojovacích kanálov vedúcich k niečomu solídnejšiemu “mimo”, čo je dokonca ešte pevnejšie a istejšie práve preto, že je to popraskané, rozbité a zničené. Vystavujúci výtvarníci sú v istom zmysle opojení akousi krádežou minulosti; no podobne ako stredoveká furta sacra, je to krádež výsostne zbožná.