
Vedeli ste, že
GMB pred rokom 1975 sídlila v priestoroch Primaciálneho paláca?





Furta Sacra
Furta
Sacra je výstava menších malieb a prác na
papieri; ich autormi sú Mária Čorejová, Oliver McConnie, Markus Selg, Laco
Teren a Miroslav Pomichal. Navrhol ju Miroslav Pomichal, ktorý je zároveň aj
jej kurátorom.
Projekt
je zvlášť vhodný a je koncipovaný špeciálne pre GMB: s jej výstavnými
priestormi, jej historickou váhou,
masívnymi okennými výklenkami, zložitými vzormi na drevených podlahách, ale aj
s bielymi stenami a jej súčasnou funkciou. To všetko galérii prepožičiava pýchu
kunstkammeru, a zároveň aj odhodlanie umožniť minulej materiálnej
kultúre pôsobiť ako “hýbateľ” súčasnosti.
Výstava
chce konfrontovať mýtus, že ambícia je priamo úmerná fyzickej veľkosti. Mierka je v ich prácach naozaj nesmierne
prítomná: ale je to škála imaginárneho, škála svetov, konštrukcií, možností a a
odkazov, ktorými tieto práce hojne oplývajú. Títo výtvarníci sú prenikavo
uchvátení históriou; jasne vidia, že symbolizmy, kabbaly a svetonázory boli
rozobrané; skúmajú ich s pocitom straty, s pôžitkom zberateľa starožitností, s
úvahami nad tým vrtochom. A predsa, v
ich skúmaní nie je ani stopa po cynicizme (alebo sentimentalite), je to skôr
zmes clivoty, zvedavosti, zdráhavého rešpektu, a nádeje, že Európa raz nájde
cestu k zmiereniu svojich dejín so svojou víziou budúcnosti.
Absencia
irónie a cynickosti nie je tým jediným, o čo sa opiera radikálna podstata tejto
výstavy. Je tu ešte škála, formát, techniky a témy, ktoré sa spikli s cieľom
konfrontovať základnú, a stále naliehavejšiu otázku, pred ktorou stojí súčasné
umenie a kultúra: je opodstatnené, žiadúce alebo potrebné tvoriť umenie, ktoré sa
samo vkladá do kedysi hegemonického kánonu dejín umenia, je reálne
predpokladať, že skok dopredu sa dá dosiahnuť iba ustúpením o krok dozadu?
Je možné zhrnúť lekcie a odkazy Modernizmu, Conceptualizmu, Minimalizmu a
Post-Modernizmu, a potom obnoviť myšlienku závesného obrazu (a zájsť ešte
ďalej, až k stredovekým výšivkám, alebo
asýrskym vlysom), a zruinované monumenty minulosti znovu naplniť významom, nie
cez reprodukciu, prisvojenie alebo komentár, ale cez becoming: stane sa niečo nové tým, že sa stane znova tým istým?
Umelci
na tejto výstave, na jej úplne základnej úrovni, tvoria v tradíciách Pisanella,
Giorgoneho, Chardina, Williama Blakea, Samuela Palmera, Cezanna, Franza Radziwilla
alebo Lee Lozano. To znamená, ‘Nedeľní maliari’, keď sa na nich pozeráme v
zmysle materiálnych požiadaviek umeleckého priemyslu. No v inom zmysle sú
presným opakom. Zredukovali svoje škály, svoje materiálne možnosti, aby sa
mohli oddať súkromným vizuálnym a symbolickým hádankám – a tie sa často paradoxne ukážu ako nosiace
univerzálny význam. Vizuálna hutnosť, sofistikovanosť , a malý rozmer ich prác
nikdy v minulosti nedokázal, a nedokáže ani dnes uspokojiť potreby akéhokoľvek
priemyslu. No ich túžba a prahnutie po pochopenie ich viedla, každého inými
cestami, k novému oceneniu tradície zátišia (ako vizuálnych a symbolických vzťahov
medzi objektmi),krajinomaľby (ako metafyziky), gesta (ako cézannovská
“ekvivalencia”), a Scylly a Charybdy kontinuity a pokroku. To, že takéto
hranice prijali, v otvorenom vzdore proti prevažujúcemu svetovému naladeniu na
pochybnú slobodu, tvorí rámec a fókus, cez ktorý ich práca žiari v
koncentrovanej sile.
Tieto
práce majú grafické, opisné, abstraktné a symbolické kvality, ktoré sú si až
hyper-vedomé svojho historického zakotvenia v stredovekých alegóriách,
drevorezbách nemeckých Kleine Meister, malinkých revolúciách ruských
konštruktivistov, metafyzických
krajinomaľbách surrealistov, alebo prácach modernistov z čias ich ‘návratu ku
klasicizmu’ v 20-tych rokoch 20. storočia. Často sú v juxtapozícii, zhrnuté
alebo splynuté, napríklad v prekvapivo bohatých formálnych súvzťahoch medzi
plátkovým brnením a priestorovými a povrchovými štúdiami syntetického kubizmu.
Nevyhnutne musia byť ohýbané aj veľkým vizuálnym eminence grise našej
generácie – groteskné (a už zastaralé) formy a priestory sci-fi a fantasy zo
70-tych a 80-tych rokov 20. storočia. Tieto umelecké diela sú si vedomé svojho
miesta medzi produktmi súčasných umelcov, a napriek tomu, púhou silou svojich
vizuálnych kvalít akoby predbežne ašpirovali k možnosti, že forma má
transcendentálny potenciál: že tieto formy veria vo svoju vlastnú prirodzenosť
ako spojovacích kanálov vedúcich k niečomu solídnejšiemu “mimo”, čo je dokonca
ešte pevnejšie a istejšie práve preto, že je to popraskané, rozbité a zničené.
Vystavujúci výtvarníci sú v istom zmysle opojení akousi krádežou minulosti; no
podobne ako stredoveká furta sacra, je to krádež výsostne zbožná.