EKO(KO)MIX. 50 rokov Rímskeho klubu

Výstava je predĺžená do 30. septembra 2018
Najnovšia výstava Rudolfa Sikoru v Galérii mesta Bratislavy je koncipovaná ako naliehavá, burcujúca výzva všetkým, komu záleží na budúcnosti našej civilizácie a planéty, ktorá sa – podľa najvýznamnejších vedeckých osobností sveta – dnes nachádza v akútnom stave ekologického ohrozenia a nie je ďaleko od sebazničujúceho kolapsu. Je venovaná 50. výročiu založenia Rímskeho klubu – medzinárodnej organizácie, ktorá vznikla v apríli 1968 v Ríme a medzi prvými reagovala na toto nebezpečenstvo. Rímsky klub združil významných podnikateľov, štátnikov, aktivistov a vedcov, pričom jeho hlavným zámerom sa stalo vypracúvanie globálnych prognóz s cieľom pôsobiť na verejnú mienku a rozvíjať zmysluplný dialóg s politikmi sveta. Chcel vytvoriť reálnu predstavu o stave sveta a jeho perspektívach, modelovať dôsledky tendencií civilizačného vývoja – nachádzať možné alternatívy pre ľudstvo, načrtnúť program riešenia krízových (najmä ekologických) situácií pre prežitie ľudstva ako celku. Celosvetovú pozornosť si získal publikáciou Medze rastu ǀ Limits to Growth (Meadows et al., 1972), ktorú pre Rímsky klub vypracoval kolektív vedcov z MIT (Massachusetts Institute of Technology) i neskoršími pravidelne publikovanými Správami Rímskeho klubu. Upozorňovali hlavne na to, že je potrebné regulovať hospodársky rast a spotrebu, keďže svet stojí pred vyčerpaním prírodných zdrojov. Rímsky klub sa k dnešku zmenil na významný a mienkotvorný globálny think tank zameraný na hľadanie ciest udržateľnej budúcnosti.
Rudolf Sikora (nar. 1946 v Žiline) sa už od začiatkov svojej tvorby na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia venuje otázkam ekológie (cyklus Topografie, 1969 – 1970; Z mesta von, 1970; Zem sa nesmie stať mŕtvou planétou, Rezy civilizácie, 1974; Výkričník, 1974; Habitat I.-III., 1975), neskôr problematiku ekológie spojil s kozmológiou (cyklus Noosféra, 1980 – 1981). Aj na základe štúdia materiálov Rímskeho klubu a spomínanej publikácie, ktorá sa vtedy vo forme samizdatu (v poľskom preklade) dostala do Československa, ako jeden z prvých (aj v širšom medzinárodnom kontexte) pochopil aktuálnosť riešenia ekologických problémov, ktoré sformulovali a zdôvodnili poprední svetoví vedci. Futurologické úvahy a ekologické varovania sa periodicky objavovali v jeho dielach a dodnes sú jedným z leitmotívov jeho tvorby. Patrí totiž k tým prorockým tvorcom, ktorí na svoje plecia zaujato a s totálnym osobnostným nasadením „berú kríž“ civilizačných a spoločenských problémov jedinca i ľudstva. A neprestáva pre nich vo svojej tvorbe hľadať silné – aj keď dnes „stemnelé“ a pochmúrne – vizuálne metafory o zničujúcich vplyvoch človeka na ekosystém a prostredie, v ktorom žije. Svoje varovné odkazy zároveň dopĺňa o radikálne výzvy mocným tohoto sveta (Do budúcnosti... po dlažbe, 1996/2016; Koniec veľkej špirály, 2016). Hoci je Sikorovo gesto umelca – stvoriteľa stále nabité neskrotnou (a niekedy nespratnou) energiou, človek – pozemšťan v ňom neustále pochybuje, neprestáva premýšľať o zmysle (konci?) našej cesty... Burcuje, nabáda uvažovať a konať – všetkých tých, čo to ešte dokážu. Výstava je komponovaná ako komplexné, sugestívne ideové a vizuálne gesto uspôsobené na mieru historizujúcich priestorov Pálffyho paláca. Predstaví prierez „ekologickou“ tvorbou Rudolfa Sikoru po najaktuálnejšie diela, tzv. eko-komiksy, tiež autorské komentáre, ktorými vstupuje aj do svojich starších prác a komentuje súčasný neradostný stav našej civilizácie. Súčasťou výstavy budú niektoré „ikonické“ (pôvodné i novo interpretované) diela autora zo zbierok Galérie mesta Bratislavy, Slovenskej národnej galérie, Považskej galéria umenia v Žiline, zo súkromných zbierok, priestorové rekonštrukcie starších diel autora (Výkričník, 1974/2018) i nové diela.
Rudolf Sikora za svoje postoje a aktivity roku 2016 získal titul Ambasádor životného prostredia, ktorí udeľujú ochranári zo Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny č. 6, Bratislava, Spoločnosti pre trvalo udržateľný život v Slovenskej republike (STUŽ/SR) a Slovenského ochranárskeho snemu (S-O-S). „Najväčšia hrozba pre našu civilizáciu je naša ľahostajnosť. Tá začína už vo vzťahu k nášmu bezprostrednému okoliu, obci, mestu, krajine. Keď sa tieto „ľahostajnosti“ spočítajú, vzniká ohrozenie celej planéty,“ tvrdí. Svojou výstavou nechce nechať nikoho ľahostajným.
Katarína Bajcurová