Duše v skrýši

ŠTIPENDIUM RADISLAVA MATUŠTÍKA 2012
9. ročník projektu Galérie mesta Bratislavy určený na podporu mladým kurátorom
Duše v skrýši
Vravieva sa: oči sú bránou do duše. Ale čo ak oči chýbajú? Čo ak je všetko skryté... Výstava Duše v skrýši prezentuje bezhlavé torzá, deformácie hlavy i zahalené telá
a kladie si otázky, nakoľko sú tieto absencie tvárí u vybraných umelcov (ne)vedomé
a nakoľko sa jedná o umeleckú stratégiu a zámer. Rovná sa táto strata výrazu automaticky strate identity zobrazeného? A ak sa posunieme od čisto vizuálnej projekcie odosobneného tela k latentným rovinám vnímania – akú rolu zohrávajú pri tvorivej činnosti vnútorné pohnútky umelca? Môžu viesť až k zámernému vymazávaniu a fragmentarizácii tela? Stávajú sa potom tieto telá prázdnymi škrupinkami, bábkami bez duše, alebo naopak získavajú nový rozmer a hĺbku?
Pri pohľade na vystavené diela možno povedať, že napriek tomu, že motivácie jednotlivých umelcov sú rozdielne, východiská sú si podobné. Všeobecne u nich pozorujeme dva základné prístupy k práci: hĺbkovo analytický, intuitívny, reflektujúci vnútorný svet a potom premyslený, strategický, koncepčný.
Telá a tváre Aleny Adamíkovej, Lucie Dovičákovej, Marcela Mališa, Adély Sobotkovej
a Jiřího Topínky sú buď iba fragmentami, alebo sú vytrvalo fragmentarizované, deformované, skrývané, zahaľované či napĺňané novým obsahom, a to nemilosrdne. V predstavených prácach Lucie Dovičákovej alebo Marcela Mališa potom dokonca kruto, zákerne až bolestne. Napríklad Luciine Zrkadlá narušujú integritu a nezávislosť zobrazeného tela, zasahujú do neho. Jej prázdne tváre odosobňujú a zbavujú telá ich rolí skrze stratu identity. U Marcela Mališa sú potom telá väznené, zajaté a vydané na milosť svojmu „mučiteľovi“. Dusí sa bezmocne v agónii, nemajúc poňatie o čase a priestore. Prístup Lucie Dovičákovej a Marcela Mališa je v rámci výstavy Duše v skrýši najradikálnejší, čo sa týka vizuálnych podnetov i absencie tvárí.
U Aleny Adamíkovej, Jiřího Topínky a Alžběty Josefy potom nachádzame akési komponované „príbehy“ a konkrétne scény. Zatiaľ čo Alenine práce sú podnietené absenciou osobného kontaktu s rodinou v zahraničí, zahmlenými predstavami o nej
a v podstate neznámej identite jej jednotlivých členov, tieto predstavy zhmotňuje
a prenáša ich symbolicky do ich hláv. Práce Jiřího Topínky sa nechávajú voľne inšpirovať René Magrittom. Jiří nereflektuje subjektívnu traumu, iba zakrýva tváre a nachádza Magrittove motívy v bežných denných situáciách. Hrá sa s vlastnou realitou. Vyberá konkrétne scény a manipuluje ich obsah, mení vnímanie zobrazeného tela. Alžběta Josefy postupuje podobne – stavia telá na plátno tak, akoby bola fotograf, vytvára scény. Obracia naruby klasický portrét. Nefragmentarizuje – vynecháva a odvracia tváre.
Nakoniec pripomeňme práce Adély Sobotkovej. Tie vypúšťajú telo celkovo, redukujú ho na zobrazenie akýchsi snových a nekonkrétnych hláv. Sú, s výnimkou Krajiny, odosobnené
a bez jasného kontextu. Vizuálne však pôsobivé a vnútorne silné.
Na jednej strane teda stoja umelci a umelkyne, pre ktorých je zásadná najmä možnosť zhmotniť svoj vnútorný svet, odhaliť ony Duše v skrýši a ventilovať svoje skryté frustrácie a túžby derúce sa na povrch (najmä Lucia Dovičáková, Adéla Sobotková, Alžběta Josefy). Na druhej strane potom tí, ktorých tvorba je výsledkom premyslenej
a strategickej práce (Alena Adamíková, Marcel Mališ, Jiří Topínka). Oba tieto prístupy sú do určitej miery intuitívne – ak hovoríme o prvotnej voľbe tém - a prelínajú sa, pretože spojujúcou linkou je ono odosobnené fragmentarizované telo, strácajúce základné atribúty nutné pre komunikáciu a s ktorým je interakcia vzhľadom k jeho povahe maximálne sťažená. Takéto telo nie je konkrétne, provokuje svojou inakosťou a je silne symbolické. Výstava Duše v skrýši tak v konečnom dôsledku prezentuje hneď šesť rozdielnych prístupov ako a prečo telá fragmentarizovať, skrývať, zakrývať či dokonca deformovať ich tváre.
Magdaléna Ševčíková