
Vedeli ste, že
Galéria mesta Bratislavy je príspevková organizácia Hlavného mesta Bratislavy?

Bodkovanie
Výstava je súčasťou projektu Konkrétne leto/ súčasné európske geometrické tendencie
O bodkách i čiarach,
o blízkych aj vzdialených miestach
„Nechte už toho věčného tečkováni a dělejte
dobrodružství čáry!“ Na
tento dávny výrok, ktorý Albínovi Brunovskému adresoval jeden z jeho českých
zberateľov, som si spomenul pri nedávnej návšteve ateliéru Petra Rollera, ktorý
pokrýva svoje diela tisícmi drobných bodiek. Miestami mi svojou trpezlivosťou
pripomína zenového mnícha (veľmi blízko má aj k Japonsku a jeho
kultúre). Potom som sa na to však
pozrel z iného pohľadu – viditeľné nám len málokedy odhaľuje aj to
neviditeľné. Jedným z dlhodobých projektov Petra Rollera je vytváranie takzvaných
Petrogramov. Ide o maľovanie na
kamene pozbierané prevažne pri mŕtvom ramene Dunaja, ktoré bodkuje
a následne ukladá na rôzne miesta. Buď ostanú súčasťou krajiny, alebo si ich
nájdu okoloidúci. Autor toto miesto pri Dunaji nazval Steinspital – kamienky sú poškodené,
„doktori“ im stanovia diagnózu a idú sa k nemu liečiť. Práve tieto
„poranené“ miesta maľuje a bodkuje a dáva im aj názvy: Cirrhosis hepatis, Surditas, Struma
iuvenilis, Pancreatitis acuta, Singultus... Mnohým známym venoval kameň
s prosbou, aby ho počas svojich ciest uložili niekde vo svete. Ak som si
takto v duchu pospájal tie stovky (či skôr tisíce) ciest, ktoré tieto
kamene urazili, objavila sa predo mnou zemeguľa obalená množstvom priamych
i krivolakých čiar dokumentujúcich ich cestu. A zrazu som videl nielen
nakreslené body, ale aj nefyzické dobrodružstvo čiar, ktoré svojím dielom Peter
Roller vytvoril. A napokon, ich cesta nie je konečná. Niekto ďalší ich
môže opäť nájsť a odniesť úplne inam, k sebe domov, do prírody či mestského
zákutia. Peter Roller v tejto
fáze svojej tvorby takto nechce vytvárať niečo pevné, stabilné a nemenné,
práve naopak. Má rád, ak sa jeho diela pohybujú, menia svoje miesto, a ráta
aj s pominuteľnosťou, keď dlhodobé dažde môžu zmyť farbu na kameni
a opäť ho premeniť. Aby to však niekto zle neinterpretoval, Peter Roller má
výnimočne dôležité pevné body – svoju rodinu a ateliér, v ktorom
tvorí.
Len
málo umelcov má takto roztrúsené diela po celom svete. Jeden z týchto
kameňov mám na svojom pracovnom stole a sú na ňom malé kaligrafické
záznamy, akoby malé vlajočky. Mne však skôr pripomínajú zvláštne notové zápisy,
akoby boli malým fragmentom veľkého opusu skomponovaného pre našu Zem. Celkom
rád by som si ho vypočul. Bola by to snová melódia, alebo poriadny rachot? Ešte
spomeniem, že na vernisáže Rollerových výstav sa oplatí prísť, lebo na nich
pravdepodobne od neho dostanete aj jeden pomaľovaný kameň. Veľkorysosť, pokora
a radosť z obdarovania, ako to vidíme u Petra Rollera, sú
v dnešnej dobe podľa mňa vzácne a ojedinelé cnosti.
A teraz niečo, čím som mal asi začať, ale
predtým ešte malá poznámka. Staviate si vzdušné zámky? Peter Roller áno.
Pozrite si tie z roku 1996. Sú krásne odhmotnené a takmer sa naozaj
vznášajú... A teraz ku curriculum vitae. Peter Roller ako odchovanec
legendárneho bratislavského sochárskeho ateliéru Jozefa Kostku bol už počas
štúdia prerastený sochárskym cítením, učaroval mu kameň, neskôr aj iné
materiály ako kov, sadra či papier a zaoberal sa ich vzťahom k danému
priestoru. Začal požívať aj špagát, drôt a kovové tyče, aby takto
vymedzoval priestor. Už od roku 1992 pôsobí ako pedagóg na Vysokej škole
výtvarných umení v Bratislave, od roku 2009 ako profesor oddaný svojmu
umeleckému a pedagogickému poslaniu dňom i nocou, za krásneho
i daždivého počasia. Dobre si pamätám na tie roky krátko po revolúcii, ale
aj neskôr, keď som často a rád chodieval práve na sochársku katedru, ktorá
mala neopakovateľné čaro. So všetkých umelcov a pedagógov, ktorí tam
pôsobili, mi boli najbližší Juraj Meliš, Jozef Jankovič, Ján Hoffstädter
a Peter Roller.
Svoju tvorbu doposiaľ prezentoval na viacerých
výstavách, ktoré komponuje skôr tematicky, s dôrazom na konkrétnu oblasť.
Príkladom je aj nedávna výstava Známky v Roman
Fecik Gallery. Známky začal vytvárať okolo roku 2000 ako miniatúrne originálne
diela, ktoré rozposielal svojim priateľom ako PF. Ako píše v texte katalógu
výstavy Katarína Bajcurová: „Svoje známky
uňho dostali štáty – krajiny – už neexistujúce kolónie, kráľovstvá, domíniá
i kondomíniá (ako to bolo kedysi), obľúbené mestá, a v nich
mestské časti, ulice i námestia, staroveké ríše a zaniknuté mestá,
ale aj moria, zálivy, prielivy i oceány (svoje známky nikdy nemali, tak
chcel túto „nespravodlivosť“ na radu jedného priateľa opraviť), tiež vesmírne
súhvezdia, dokonca aj žiarivé hviezdy umeleckého neba (spravidla však svetové a mŕtve).“ Podobne ako v kameňoch, aj v tomto prípade sa objavuje túžba podchytiť
celý svet, obľúbené aj neznáme miesta. Pozerať
si kolekciu jeho známok je ako chodiť po svete, vidieť a cítiť. Spomeňme
ešte, že pri jeho povahe je aj celkom logické, že sa často a rád
zúčastňuje na domácich i medzinárodných sochárskych sympóziách, vytvára
sochy pre exteriéry a nadväzuje kontakty so sochármi z celého sveta.
Pre výstavu v Galérii mesta Bratislavy pripravil viacero rôzne
veľkých objektov komponovaných ako malé architektúry, vytvárajúcich celé nové
mesto. Ich rozmanitým inštalovaním sa posúva aj do úlohy urbanistu. Tieto diela
sú len čiernobiele, pôsobia výrazne úsporne a minimalisticky, a napriek
tomu vytvárajú pútavé predstavenie farby a priestoru. Patrí sem aj pätnásť
reliktov poskladaných z rôznych kusov, ktoré evokujú relikty pre kostoly,
niečo posvätné, vzácne a vytvárané pre daný priestor. Toto minimalistické
prevedenie pôsobí mimoriadne odhmotnene až étericky a zároveň je značne
variabilné a umožňuje rôznorodé usporiadanie maliarsko-sochárskych
architektúr. Priznám sa, že sám som zvedavý, aký bude konečný výsledok. Vidieť
ich postavené v rôznych častiach ateliéru je, samozrejme, úplne iné ako vo
výstavných priestoroch na prízemí Mirbachovho paláca. Bude to zaiste aj
zaujímavá konfrontácia súčasnej sochárskej a architektonickej podoby
s rokokovou architektúrou, zvláštne vloženie architektúry do architektúry.
Ivan Jančár
Parc Des Buttes Chaumont
Montmartre
Porte Du Point Du Jour
Place D´Italie
Place De La République
Pont Neuf
Boulevard Voltaire
Boulevard Pereire
Parc Monceau
Tour Eiffel
Clichy
Place
Du Palais Royal
Boulevard Saint Germain
Bois De Boulogne
Malakoff
Rue De Babylone
Place De L´Étoile
Pantheon
Boulevard De Picpus
Place De La Bastille
Montmartre
La
Madeleine
Notre Dame
Charenton
Opera
Jardin De Luxembourg
Route De Choisy
Parc Montsouris
Rue La Fayette
Les Halles
Samozrejme tu musíme spomenúť
Alexa Mlynárčika a jeho Alouette,
keď pri ceste okolo sveta v rokoch 1980 – 1981 spolu s Františkom
Kelem vysadili 60 šípok, a množstvo šípok vysadili po svete aj jeho známi.
BajcUrová, Katarína. Známky – Umenie
darovať. Katalóg výstavy. Bratislava: Roman Fecik Gallery, 2017.