Blázniví maliari
Gyula Szabó
( Budapešť 1907- Praha 1972), maliar , grafik, básnik, žil a tvoril v meste Lučenec. Študoval súkromne u miestnych profesionálnych maliarov Františka Gyurkovitsa a Gustáva Gerőa a diaľkove dokončil stredoškolské štúdium popri práci v otcovej maliarskej a natieračskej dielni. V roku 1937 s pomocou Františka Reichentála a Kálmána Brogyányiho vystavoval v Bratislave vo výstavnej sieni umeleckého spolku „Kunstverein“. Po výstave mu bolo udelené štipendium Maďarskej vedeckej, literárnej a umeleckej spoločnosti (tzv. Masarykova akadémia), čo mu umožnilo uskutočniť študíjnú cestu do Paríža. Tu navštevoval galérie a výstavné siene, zapísal sa na Académiu Julian. Po návrate vystavil svoje nové práce v Bratislave a v Nových Zámkoch. V rokoch 1942-44 pracoval ako návrhár drevených hračiek v továrni v Šahách. Udalosti druhej svetovej vojny prežíval veľmi intenzívne, i keď jej priame udalosti sa ho dotkli iba krátko. V roku 1944 počas kurzu dôstojníkov v zálohe v Debrecíne v dôsledku leteckého útoku prežil 10 hodín pod ruinami zrúteného domu, vyviazol s nervovou obrnou a mohol sa vrátiť do civilu.
Počas zotavovania sa a začiatkom mierového života sa začal intenzívne venovať grafike: vytvoril svoj prvý cyklus drevorytov „Ecce Homo“.
Ťažké povojnové roky prekonával aj vďaka priateľstvu s Milošom A.Bazovským, s ktorým si dopisovali a spoločne maľovali v okolí Detvy a Pohronia. M.A.Bazovský ho doporučil Bloku slovenských výtvarných umelcov, v roku 1949 mal samostatnú výstavu v UBS v Bratislave. V tej istej budove mal svoju jubilejnú výstavu k päťdesiatke v roku 1957. Od roku 1955 sa zúčastňoval všetkých významných výstav doma i v zahraničí svojimi osobitými, expresívnymi drevorytmi, za ktoré získaval uznanie a rôzne ceny.( Len významnejšie ceny: 1954 – I.cena v súťaži s poľnohospodárskou tematikou za cyklus „Ľud zeme“, 1958 – Cena za grafiku na IX. celoslovenskej výstave SSVU, 1959 – I. cena na celoslovenskej výstave plagátu, 1960 – Cena za grafiku na medzinárodnej výstave drevorytu v Ženeve, 1963 – Cena Cypriána Majerníka a Československá výročná jubilejná cena v Prahe, 1966 – Cena Ministerstva kultúry za cyklus „Banská Bystrica II.“ , 1967: udelenie titulu Zaslúžilý umelec, 1971 – I. cena v oblasti grafiky za cyklus drevorytov „A predsa treba žiť“ )
Jeho najvýznamnejšou prezentáciou bola súborná výstava v Maďarskej národnej galérii v Budapešti v roku 1971 – výber z celoživotnej tvorby, zo všetkých techník, ktorým sa venoval cca. 300 exponátov.
„Tvorba Gyulu Szabóa zaujíma jedinečné miesto v univerzálnych dejinách umenia: niektoré jeho obdobia zapadajú do maďarských alebo slovenských dejín umenia, ale jeho celoživotné dielo je oveľa rozvetvenejšie, než aby sa mohlo stať organickou súčasťou ktorejkoľvek z nich.“ napísala o ňom kritička Virág Böröczfy ( 2007).
Výber z tvorby posledného desaťročia s názvom Blázniví maliari predstavuje zrelého umelca, ktorý – podľa jeho vlastných slov – pracoval v týchto rokoch na syntéze. svojho diela. Čoraz častejšie sa zaoberal otázkou zmyslu života, zmyslom a miestom umeleckej práce v spoločnosti. S dávkou sebairónie a humoru vyjadril svoje presvedčenie dielami „Blázniví maliari“ a štyrmi farebnými variáciami na tému „maliar“. Vo svojej šesťdesiatke sa nebál prežiť lásku a vzdať jej hold svojim krásnym cyklom malieb „s vencom margaretiek“. Dramatičnosť jeho skorších výpovedí vystriedala zhovievavosť a hĺbka pochopenia.
( Budapešť 1907- Praha 1972), maliar , grafik, básnik, žil a tvoril v meste Lučenec. Študoval súkromne u miestnych profesionálnych maliarov Františka Gyurkovitsa a Gustáva Gerőa a diaľkove dokončil stredoškolské štúdium popri práci v otcovej maliarskej a natieračskej dielni. V roku 1937 s pomocou Františka Reichentála a Kálmána Brogyányiho vystavoval v Bratislave vo výstavnej sieni umeleckého spolku „Kunstverein“. Po výstave mu bolo udelené štipendium Maďarskej vedeckej, literárnej a umeleckej spoločnosti (tzv. Masarykova akadémia), čo mu umožnilo uskutočniť študíjnú cestu do Paríža. Tu navštevoval galérie a výstavné siene, zapísal sa na Académiu Julian. Po návrate vystavil svoje nové práce v Bratislave a v Nových Zámkoch. V rokoch 1942-44 pracoval ako návrhár drevených hračiek v továrni v Šahách. Udalosti druhej svetovej vojny prežíval veľmi intenzívne, i keď jej priame udalosti sa ho dotkli iba krátko. V roku 1944 počas kurzu dôstojníkov v zálohe v Debrecíne v dôsledku leteckého útoku prežil 10 hodín pod ruinami zrúteného domu, vyviazol s nervovou obrnou a mohol sa vrátiť do civilu.
Počas zotavovania sa a začiatkom mierového života sa začal intenzívne venovať grafike: vytvoril svoj prvý cyklus drevorytov „Ecce Homo“.
Ťažké povojnové roky prekonával aj vďaka priateľstvu s Milošom A.Bazovským, s ktorým si dopisovali a spoločne maľovali v okolí Detvy a Pohronia. M.A.Bazovský ho doporučil Bloku slovenských výtvarných umelcov, v roku 1949 mal samostatnú výstavu v UBS v Bratislave. V tej istej budove mal svoju jubilejnú výstavu k päťdesiatke v roku 1957. Od roku 1955 sa zúčastňoval všetkých významných výstav doma i v zahraničí svojimi osobitými, expresívnymi drevorytmi, za ktoré získaval uznanie a rôzne ceny.( Len významnejšie ceny: 1954 – I.cena v súťaži s poľnohospodárskou tematikou za cyklus „Ľud zeme“, 1958 – Cena za grafiku na IX. celoslovenskej výstave SSVU, 1959 – I. cena na celoslovenskej výstave plagátu, 1960 – Cena za grafiku na medzinárodnej výstave drevorytu v Ženeve, 1963 – Cena Cypriána Majerníka a Československá výročná jubilejná cena v Prahe, 1966 – Cena Ministerstva kultúry za cyklus „Banská Bystrica II.“ , 1967: udelenie titulu Zaslúžilý umelec, 1971 – I. cena v oblasti grafiky za cyklus drevorytov „A predsa treba žiť“ )
Jeho najvýznamnejšou prezentáciou bola súborná výstava v Maďarskej národnej galérii v Budapešti v roku 1971 – výber z celoživotnej tvorby, zo všetkých techník, ktorým sa venoval cca. 300 exponátov.
„Tvorba Gyulu Szabóa zaujíma jedinečné miesto v univerzálnych dejinách umenia: niektoré jeho obdobia zapadajú do maďarských alebo slovenských dejín umenia, ale jeho celoživotné dielo je oveľa rozvetvenejšie, než aby sa mohlo stať organickou súčasťou ktorejkoľvek z nich.“ napísala o ňom kritička Virág Böröczfy ( 2007).
Výber z tvorby posledného desaťročia s názvom Blázniví maliari predstavuje zrelého umelca, ktorý – podľa jeho vlastných slov – pracoval v týchto rokoch na syntéze. svojho diela. Čoraz častejšie sa zaoberal otázkou zmyslu života, zmyslom a miestom umeleckej práce v spoločnosti. S dávkou sebairónie a humoru vyjadril svoje presvedčenie dielami „Blázniví maliari“ a štyrmi farebnými variáciami na tému „maliar“. Vo svojej šesťdesiatke sa nebál prežiť lásku a vzdať jej hold svojim krásnym cyklom malieb „s vencom margaretiek“. Dramatičnosť jeho skorších výpovedí vystriedala zhovievavosť a hĺbka pochopenia.
Tridsaťšesť rokov po jeho smrti v roku 2008 vďaka piete a starostlivosti jeho vdovy Kingy Szabó-Haltenbergerovej bol verejnosti sprístupnený Pamätný dom Júliusa Szabóa v Lučenci.
Rok predtým bola verejnosti predstavená kniha „Szabó Gyula 1907-1972“ , monografia- zborník autorských štúdií o umelcovi v koncepcii Kláry Kubičkovej.
Rok predtým bola verejnosti predstavená kniha „Szabó Gyula 1907-1972“ , monografia- zborník autorských štúdií o umelcovi v koncepcii Kláry Kubičkovej.