Andy Warhol
„Všetko je limitované časom..., aj životnosť mojich obrazov... Ak chcete niečo vedieť o Andym Warholovi, pozrite sa na moje obrazy... Na povrchu je všetko, pod povrchom už nič...!“
Andy Warhol
Andy Warhol
Človek s „plytkým“ povrchom na hlbokom „podklade“
Všetko, čo sa dnes dozvedáme alebo vyslovíme v súvislosti s Andym Warholom, vyzerá, akoby si tento umelec všetko vopred koncepčne pripravil a my sme boli iba „hercami“ v jeho jedinom nekonečnom happeningu. Akosi príliš jednoducho sme dielo i život Andyho Warhola „prikryli“ termínom POP ART, čím sme veľmi veľa dôležitého a nejasného zjednodušili teoretickou ľahkosťou, akoby už nebolo čo dedukovať, hľadať, porovnávať. Dielo Andyho Warhola nie je iba tým „veľkomestským folklórom“, ale skrýva v sebe kvantum oveľa zložitejšieho, ktoré, lakonicky povedané, utieklo od gýča, ale nedobehlo do cieľa plných „akademických noriem“. Možno zámerne. Analyzujúc a skúmajúc život a dielo A. Warhola zisťujeme, že jeho život a tvorba tvoria nedeliteľný celok, akési konceptuálne „divadlo“, kde dramaturgom, režisérom i hercom – hlavnou postavou, je jediná osoba – ANDY WARHOL. Človek, ktorý žil svoj život skôr ako divák úzkostlivo sledujúci v kinosále dej filmu o svojom živote. Všetci ostatní, ktorí sa v ňom „mihnú“, sú iba obyčajní štatisti.
Andy Warhol sa narodil 6. augusta 1928 ako štvrté dieťa Ondreja a Júlie Varcholovej, rodenej Zavackej, z východoslovenskej dedinky Miková neďaleko Medzilaboriec. Prvorodená dcéra Jozefína, ktorá sa narodila ešte na Slovensku (1911), zomrela cestou na „Dolniaky“ (časť Dolného Zemplína), kam matka Júlia utekala pred frontom prvej svetovej vojny (1914). Synovia Paul, John a Andy sa narodili až v Pittsburghu, kam sa ich rodičia vysťahovali za prácou (otec tesne pred 1. svetovou vojnou, matka v roku 1921; niektoré zdroje však uvádzajú aj rok 1913 v prípade otca a roky 1918 – 1921 v prípade matky). Aj keď dnes už máme k dispozícii presné údaje (archív MMUAW v Medzilaborciach) o narodení a úmrtí Andyho Warhola (6. 8. 1928 – 22. 2. 1987), mnohé encyklopédie ešte stále uvádzajú iné dátumy. Rozsiahla dokumentácia v archíve MMUAW jednoznačne potvrdzuje Warholov rusínsky pôvod. Jeho obľúbené zavádzajúce výroky týkajúce sa jeho pôvodu môžeme považovať za istý program, koncept, ktorý nielen iritoval historikov a teoretikov umenia, ale vytváral aj istú konceptuálnu tajuplnosť. Napríklad jeho výrok „Ja pochádzam odnikiaľ!“ môžeme vysvetľovať rôzne. John Warhola, viceprezident AWF, chápal výrok svojho brata ako fakt, že krajina (Horné Uhorsko), z ktorej prišli ich rodičia, už neexistuje. Iní tento výrok spájajú s umelcovou fóbiou zo smrti, proti ktorej sa bránil vyhláseniami, že na smrť neverí, a že ľudia nezomierajú, ale iba odídu do obchodného domu na nákup a dlho sa nevracajú. Podobne si predstavoval aj príchod na svet. Takmer detinsky veril, že prichádzame na svet ako svetlo. Dokonca prvé slovo, ktoré Warhol vyslovil, bolo slnko. Jeho najstarší brat Paul povedal, že keď na svet prichádzal Andy, ich matka kričala: „... vidím svetlo!“ Dlho tejto skutočnosti prikladali akúsi magickú silu, považujúc ju za odkaz, varovanie...
Warholova umelecká sláva začala žiariť v päťdesiatych rokoch 20. storočia, keď sa presťahoval z rodného Pittsburghu do New Yorku a začal pracovať ako reklamný grafík. Do denníka, ktorý si písal celý svoj život, si zaznamenal, že nie je spokojný so životom tohto veľkomesta, pretože: „... nikoho tu nezaujímajú pocity iných, každý si žije svoj život...“ Obchádza redakcie a vydavateľstvá, ktorým ponúka svoje kresby. Márne. Jeho práce odmieta aj Múzeum moderného umenia v New Yorku (kópia odmietnutia sa nachádza v expozícii MMUAW v Medzilaborciach), čo má nepriaznivý vplyv na jeho už vtedy dosť neurotickú osobnosť. Žije citovo i spoločensky osamotený až do momentu, kedy si ho všimne galerista a obchodník s umením Leo Castelli, ktorý ho zaradí do výstavy predstaviteľov Nového realizmu. Warhol „preráža“ bariéru komplexu z nedocenenia a jeho diela sa stávajú terčom chvály i kritiky. Považuje to za svoj prvý krok na nekonečnej ceste k superstar. Predáva svoje maľby i grafiky Campbellových polievok a jeho meno sa dostáva na prvé stránky významných novín a časopisov. Istý redaktor mu z nedbanlivosti skomolí meno na ANDY WARHOL. Ospravedlňuje sa, ale Warhol to komentuje takto: „... dobrý nápad, pretože moje meno sa mi nikdy nepáčilo... Teraz to vyzerá lepšie pre superstar!“ Začína úspešne predávať svoje obrazy a sťahuje sa z prenajatého pivničného bytu do veľkého ateliéru, ktorý pomenuje Factory. Práve tu sa odohráva najdôležitejšia časť jeho tvorivého i osobného života. Navštevujú ho ľudia z ulice, ale aj významné osobnosti z oblasti umenia a politiky. Stáva sa najvyhľadávanejším umelcom v New Yorku a nezaobíde sa bez neho žiadna VIP party, čo znáša veľmi ťažko, pretože „... ľudia strácajú veľa času na rôznych party... Potom sa čudujú, že mohli urobiť veľa roboty a čas im ušiel...“ Do svojho denníka si poznamenáva: „Znova musím ísť na party s Liz Taylorovou... Musím si zobrať Valium!“
Zlom v živote Andyho Warhola nastáva po neúspešnom atentáte, ktorý na neho spáchala Valery Solanasová. Prepadá panickému strachu o svoj život, jeho Factory sa vyprázdňuje. Pri výťahu, kde bol zranený, sa ustavične striedajú osobní strážcovia. V nútenom ústraní sa venuje návratu k témam zo šesťdesiatych rokov. Maľuje obrazy s náboženskou tematikou, morbídne série – portfóliá Skull. S pomocou výtvarno-výrazových prostriedkov komunikuje so smrťou, akoby v očakávaní, že už je blízko. Plátna zo série ART FROM ART (kreatívne modifikované diela starých majstrov a klasikov moderného umenia) zámerne prekrýva sieťotlačou s tvarmi kamufláže, akoby v snahe zakryť aj tak už veľa tajuplného o sebe, svojom diele i o svete. Jeho cesta k návšteve „veľkého obchodného domu“ vedie z nemocnice, kde 22. februára 1987 zomiera po operácii žlčníka na pooperačné komplikácie.
Možno nasledujúce slová vyznejú trocha morbídne, ale akoby sa rozhodol byť „v správnom čase na správnom mieste“. Nikdy nechcel zostarnúť ako „zhasnutá“ superstar. Nechcel žiť ako jeho matka, ktorá „... každý deň v bolestiach spôsobených rakovinou hrubého čreva prosila Boha, aby ukončil toto šialenstvo...“ Jeho posledné „performance“ – smrť, obrátilo naruby svet biznisu, umenia, časť filozofie i teórie umenia. Ako epitaf by mohli poslúžiť slová Roberta Rauschenberga: „Nie každý Warhol je dobrý Warhol, ale zlý neexistuje.“
Andy Warhol sa narodil 6. augusta 1928 ako štvrté dieťa Ondreja a Júlie Varcholovej, rodenej Zavackej, z východoslovenskej dedinky Miková neďaleko Medzilaboriec. Prvorodená dcéra Jozefína, ktorá sa narodila ešte na Slovensku (1911), zomrela cestou na „Dolniaky“ (časť Dolného Zemplína), kam matka Júlia utekala pred frontom prvej svetovej vojny (1914). Synovia Paul, John a Andy sa narodili až v Pittsburghu, kam sa ich rodičia vysťahovali za prácou (otec tesne pred 1. svetovou vojnou, matka v roku 1921; niektoré zdroje však uvádzajú aj rok 1913 v prípade otca a roky 1918 – 1921 v prípade matky). Aj keď dnes už máme k dispozícii presné údaje (archív MMUAW v Medzilaborciach) o narodení a úmrtí Andyho Warhola (6. 8. 1928 – 22. 2. 1987), mnohé encyklopédie ešte stále uvádzajú iné dátumy. Rozsiahla dokumentácia v archíve MMUAW jednoznačne potvrdzuje Warholov rusínsky pôvod. Jeho obľúbené zavádzajúce výroky týkajúce sa jeho pôvodu môžeme považovať za istý program, koncept, ktorý nielen iritoval historikov a teoretikov umenia, ale vytváral aj istú konceptuálnu tajuplnosť. Napríklad jeho výrok „Ja pochádzam odnikiaľ!“ môžeme vysvetľovať rôzne. John Warhola, viceprezident AWF, chápal výrok svojho brata ako fakt, že krajina (Horné Uhorsko), z ktorej prišli ich rodičia, už neexistuje. Iní tento výrok spájajú s umelcovou fóbiou zo smrti, proti ktorej sa bránil vyhláseniami, že na smrť neverí, a že ľudia nezomierajú, ale iba odídu do obchodného domu na nákup a dlho sa nevracajú. Podobne si predstavoval aj príchod na svet. Takmer detinsky veril, že prichádzame na svet ako svetlo. Dokonca prvé slovo, ktoré Warhol vyslovil, bolo slnko. Jeho najstarší brat Paul povedal, že keď na svet prichádzal Andy, ich matka kričala: „... vidím svetlo!“ Dlho tejto skutočnosti prikladali akúsi magickú silu, považujúc ju za odkaz, varovanie...
Warholova umelecká sláva začala žiariť v päťdesiatych rokoch 20. storočia, keď sa presťahoval z rodného Pittsburghu do New Yorku a začal pracovať ako reklamný grafík. Do denníka, ktorý si písal celý svoj život, si zaznamenal, že nie je spokojný so životom tohto veľkomesta, pretože: „... nikoho tu nezaujímajú pocity iných, každý si žije svoj život...“ Obchádza redakcie a vydavateľstvá, ktorým ponúka svoje kresby. Márne. Jeho práce odmieta aj Múzeum moderného umenia v New Yorku (kópia odmietnutia sa nachádza v expozícii MMUAW v Medzilaborciach), čo má nepriaznivý vplyv na jeho už vtedy dosť neurotickú osobnosť. Žije citovo i spoločensky osamotený až do momentu, kedy si ho všimne galerista a obchodník s umením Leo Castelli, ktorý ho zaradí do výstavy predstaviteľov Nového realizmu. Warhol „preráža“ bariéru komplexu z nedocenenia a jeho diela sa stávajú terčom chvály i kritiky. Považuje to za svoj prvý krok na nekonečnej ceste k superstar. Predáva svoje maľby i grafiky Campbellových polievok a jeho meno sa dostáva na prvé stránky významných novín a časopisov. Istý redaktor mu z nedbanlivosti skomolí meno na ANDY WARHOL. Ospravedlňuje sa, ale Warhol to komentuje takto: „... dobrý nápad, pretože moje meno sa mi nikdy nepáčilo... Teraz to vyzerá lepšie pre superstar!“ Začína úspešne predávať svoje obrazy a sťahuje sa z prenajatého pivničného bytu do veľkého ateliéru, ktorý pomenuje Factory. Práve tu sa odohráva najdôležitejšia časť jeho tvorivého i osobného života. Navštevujú ho ľudia z ulice, ale aj významné osobnosti z oblasti umenia a politiky. Stáva sa najvyhľadávanejším umelcom v New Yorku a nezaobíde sa bez neho žiadna VIP party, čo znáša veľmi ťažko, pretože „... ľudia strácajú veľa času na rôznych party... Potom sa čudujú, že mohli urobiť veľa roboty a čas im ušiel...“ Do svojho denníka si poznamenáva: „Znova musím ísť na party s Liz Taylorovou... Musím si zobrať Valium!“
Zlom v živote Andyho Warhola nastáva po neúspešnom atentáte, ktorý na neho spáchala Valery Solanasová. Prepadá panickému strachu o svoj život, jeho Factory sa vyprázdňuje. Pri výťahu, kde bol zranený, sa ustavične striedajú osobní strážcovia. V nútenom ústraní sa venuje návratu k témam zo šesťdesiatych rokov. Maľuje obrazy s náboženskou tematikou, morbídne série – portfóliá Skull. S pomocou výtvarno-výrazových prostriedkov komunikuje so smrťou, akoby v očakávaní, že už je blízko. Plátna zo série ART FROM ART (kreatívne modifikované diela starých majstrov a klasikov moderného umenia) zámerne prekrýva sieťotlačou s tvarmi kamufláže, akoby v snahe zakryť aj tak už veľa tajuplného o sebe, svojom diele i o svete. Jeho cesta k návšteve „veľkého obchodného domu“ vedie z nemocnice, kde 22. februára 1987 zomiera po operácii žlčníka na pooperačné komplikácie.
Možno nasledujúce slová vyznejú trocha morbídne, ale akoby sa rozhodol byť „v správnom čase na správnom mieste“. Nikdy nechcel zostarnúť ako „zhasnutá“ superstar. Nechcel žiť ako jeho matka, ktorá „... každý deň v bolestiach spôsobených rakovinou hrubého čreva prosila Boha, aby ukončil toto šialenstvo...“ Jeho posledné „performance“ – smrť, obrátilo naruby svet biznisu, umenia, časť filozofie i teórie umenia. Ako epitaf by mohli poslúžiť slová Roberta Rauschenberga: „Nie každý Warhol je dobrý Warhol, ale zlý neexistuje.“
PaedDr. Michal Bycko, PhD.
šéfkurátor MMUAW a predseda AWS
šéfkurátor MMUAW a predseda AWS