Matej Krén sa narodil v Trenčíne, absolvoval Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave a v štúdiu pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Už v absolventskom ročníku získal na Medzinárodnej výstave študentov v japonskom Kobe Honor Award (1985). V rokoch 1986 – 1989 realizoval v barrandovskom filmovom štúdiu Bratři v triku animovaný film THAT´S A MOVIE, ktorý bol uvedený na mnohých medzinárodných filmových festivaloch. V španielskej Huesce získal za jeho osobité výtvarné stvárnenie Hlavnú cenu Danzate del Oro (1991). Do roku 1989 sa zúčastnil na mnohých výstavách a aktivitách neoficiálnej výtvarnej scény. Do povedomia širšej verejnosti sa natrvalo zapísala napríklad výstava Suterén (1989). Po novembrových udalostiach sa spolupodieľal na transformácii Vysokej školy výtvarných umení, kde krátko pôsobil aj ako pedagóg. Od začiatku 90. rokov vystavuje na prehliadkach umenia v dôležitých metropolách Európy i zámoria. Získal tiež niekoľko prestížnych štipendií, napr. štipendium americkej nadácie Pollock-Krasner (1991) či tvorivý pobyt v Štúdiu kreativity v Manufacture Nationale de Sèvres v Paríži (1992 – 1993).

V tvorbe Mateja Kréna sa prekrýva priestor symbolickej interpretácie sveta so žitým priestorom ľudského bytia, a evokuje tak existenciu nejasného medzipriestoru medzi týmito skutočnosťami. Práce s knihami a zrkadlami sú vyjadrením a súčasne autentickou architektúrou tohto medzipriestoru; sú stavbami, v ktorých steny vznikajúce postupným vrstvením kníh náš pohľad nezakrývajú, naopak, vyjasňujú ho a prehlbujú takmer do „nekonečna“...  

Matej Krén získal niekoľko význačných ocenení: Cenu kritiky a Cenu diváka za dielo Idiom na Bienále súčasného umenia v Sao Paule (1994), hlavnú cenu v celosvetovej výtvarnej súťaži Promotion of the Arts organizovanej UNESCO v Paríži (1995), Cenu ministra kultúry SR za úspešnú reprezentáciu slovenského umenia v zahraničí (1995, 2011). V roku 2004 sa stal držiteľom slovenského výročného ocenenia za umenie – Ceny Tatrabanky. V roku 2013 získal Cenu Goodwill Envoy za reprezentáciu Slovenskej republiky, ktorú udeľuje minister zahraničných vecí. Žije a tvorí striedavo v Bratislave a v Prahe.

Matej Krén

Výstava troch diel v Pálffyho paláci GMB tvorí jeden celok, ktorý je aj výraznou intervenciou do celej budovy a jej fungovania. Inštalácia „výťahovej šachty a výťahu“, vytvorenie „kinosály“, zriadenie „depozitára“ a „skládky odpadu“ sú nielen nové architektonické rozšírenia funkcií budovy, ale aj vzájomne kontrastné umelecké diela. Všetky sú zároveň úzko prepojené jedným spoločným objektom – knihou. Tá v nich nevystupuje len ako klasické textové médium, ale aj ako nástroj metaforického uchopenia rozsiahlych zmien, ktorými naša čoraz viac zmedializovaná postindustriálna spoločnosť prechádza do doby informačnej.

Úvodným dielom výstavy je SEMIOLIFT, čo je dočasná dostavba budovy paláca stavbou z kníh. Predstavuje symbolickú podobu prieniku médií do nášho prirodzeného sveta a jeho fungovania.

     Projekt PASÁŽ MNEMOCINEMA je priamym odkazom na pôvodnú PASÁŽ z roku 2004. Využíva jej základný formálny a myšlienkový pôdorys a preskupuje ho do iného asociačného rámca. Skutočné knihy sú tu odstránené a zamenené za ich predstieranú prítomnosť. Steny novej pasáže už nie sú vystavané z pevne uložených kníh, ale z ich iluzívnej projekcie pohybujúcej sa na LCD monitoroch.

     Tretím projektom je výstava zbierky postmediálnych artefaktov s názvom AMNEZITÁR. Jednotlivé objekty sú vytvorené z kníh vyradených z verejných knižníc, ktoré prešli podobným procesom, aký sa používa pri recyklácii. Tento deštruktívny proces bol zastavený tesne pred úplným zánikom kníh. Štruktúra celého projektu, ktorého rozpätie siaha od výberu exponátov cez ich priestorové usporiadanie až po charakter osvetlenia, sa postupne významovo pozmeňuje a stupňuje, pričom základný organizačný rozvrh diela určuje konštelácia výstavných priestorov Pálffyho paláca.

Juraj Krén

     Výstava Juraja Kréna nie je len pripomienkou 50. výročia úmrtia tohto významného, ale, žiaľ, pomerne zabudnutého autora. Vzhľadom na oneskorené stredoškolské štúdium zapríčinené druhou svetovou vojnou a predčasné úmrtie sa jeho tvorba obmedzila na necelých 13 rokov. Napriek tomu vytvoril rozsiahlo koncipované dielo so špecifickým výtvarným rukopisom. Absorboval najaktuálnejšie podnety svetového výtvarného umenia, opieral sa aj o slovenské ľudové umenie, ktoré dokázal podobne ako Ľudovít Fulla transformovať na osobitý výtvarný prejav.

     Na jednej strane bol Juraj Krén pomerne osamoteným umelcom, ktorého vývoj prebiehal mimo tvorivých programov ostatných slovenských výtvarníkov či umeleckých skupín (Skupina Mikuláša Galandu, Konfrontácie a mnohé iné). Na druhej strane však na svojich realizáciách spolupracoval s mnohými  architektmi a rôznymi remeselníkmi, z výtvarníkov to bola najmä spolupráca s Ladislavom Gandlom. Do svojej tvorby bol naplno ponorený, v článku „Filozofia steny“ od M. Resutíka, uverejnenom v Novom slove z 29. mája 1969, konštatuje: „Človek niekedy príde na to, že žiť život je sviatok. Je to úžasné zistenie. A ja ho chcem aj tak žiť, aby bol sviatkom.“