Jaroslav KOČIŠ

(1933, Veselí nad Moravou, ČR – 1990, Bratislava)

Vietor

1964

B 1737, drevo, v.: 50 cm, neznačené

Proveniencia: Dielo Vietor sa dostalo do zbierok GMB v roku 1998 kúpou.

Dielo je prezentované v stálej expozícii s názvom fenomény v Pálffyho paláci.

Jaroslav Kočiš študoval v  rokoch 1955 – 1961 na VŠVU v Bratislave u prof. J. Kostku.

V rokoch 1961 – 1965 sa v rámci Konfrontácií uskutočnilo päť výstav, ktoré deklarovali nový prístup a tendenciu nefiguratívneho umenia s charakteristickou polohou informelu. Ako pravidelný účastník týchto výstav Kočiš rozširuje svoju sochársku tvorbu o štrukturálnu maľbu a grafiku, ako aj o asamblážové objekty. Od samého začiatku hľadá nielen nový spôsob formovania vzťahu a hmoty, ale aj nový výraz, ktorý by zdôrazňoval totemickú podstatu sochy (Totem, 1966). V súlade s tým dáva priestor spontánnosti a inštinktu a sile mágie vo výraze. Vďaka tejto elementárnej energii sa posilňuje pôsobivosť diel. Zameriava sa na kombinovanie prírodných materiálov, predovšetkým na používania dreva a kovu, v asamblážových objektoch živice, textilu a pod. Vrstvením materiálov docieľuje reliéfnu štruktúru diel skrývajúcu viaceré tušené významy. V drevených sochách perforáciou a prepaľovaním podčiarkuje charakter mágie. Pracuje s elementárnymi formami vyvolávajúcimi pocit archaickosti. Jeho sochy zároveň slúžia na uchovávanie spomienok, hodnôt ľudskej kultúry (Schránka, 1965) a sú tvorené aj ako novodobé zdroje modlitby (Oltáre, Organy, 1966). Kočišove štrukturálne obrazy a reliéfy tiež fixujú rôzne spomienky a predstavy, ktorých bohato rozvrstvený povrch sa stáva archeologickým náleziskom autorových subjektívnych pocitov (Osihotenosť, Nálezisko, Možné cesty, 1964). Práce z cyklu Metamorfózy boli vytvorené ako organické plastiky zachytávajúce proces vzniku a zániku, premeny života a podôb človeka. V 70. rokoch realizuje celý rad monumentálnych plastík pre architektúru. V 80. rokoch sa vracia k vlastným začiatkom, ale jeho tvorba sa uzatvára bez výraznejších zmien.

Dielo Vietor je ťažiskovým dielom autorovho vrcholného tvorivého obdobia v 60. rokoch. Z rôznych kúskov dreva poskladaný a časom ohlodaný tvar stojí vo svojej vetrom ošľahanej majestátnosti ako totem. Náznak zvieracej lebky umocňuje návrat do historických hlbín prvopočiatočných štádií vzniku ľudskej kultúry. Môže však vyjadrovať aj slobodu ducha zvieraťa s vlasmi vejúcimi vo vetre. Prirodzenosť a inštinkt ako dôležité hodnoty daného obdobia sú základnými sprievodnými charakteristikami Kočišovej tvorby.

Zsófia Kiss-Szemán

kurátorka zbierky maľby a sochy 20. a 21. storočia

Literatúra: LOVIŠKOVÁ, D. – ŠEVEČEK, L.: České a slovenské výtvarné umenie šesťdesiatych rokov 20. storočia. [Kat. výst.] GMAB, Trenčín 2008, s. 121; ZUBAĽ, R.: Jaroslav Kočiš. Konfrontácie (obrazy, reliéfy, plastiky). [Kat. výst.] Galéria Linea, Bratislava 2002; BACHRATÝ, B.: Jaroslav Kočiš. Výber z tvorby. [Kat. výst.] ZSVU, Bratislava 1988.