DID YOU KNOW?
The Scholarship of Radislav Matuštík has been established in 2004.
Kresby
„Ahoj Neška, ako sa máš?“ „No, žijem.“
Taký bol zvyčajne začiatok našich telefonátov, po ktorých som často a rád chodieval do jej podmanivého ateliéru na Drotárskej ulici v Bratislave, zaplneného dielami jej vtedy už zosnulého manžela, výborného sochára Pavla Tótha, a, samozrejme, aj jej vlastnými. Neška bola sugestívna žena, často mi rozprávala o svojom živote, o vlastnej tvorbe už hovorila pomenej. Pripravovali sme spolu výstavy v Galérii NOVA (spolu s Jankou Boledovičovou, spolumajiteľkou tejto pôvabnej komornej galérie v centre Bratislavy), neskôr aj v Galérii mesta Bratislavy a v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne. Pripravoval som jej katalógy a veľmi rád som čítal jej texty. Bola nám veľmi blízka, ako aj ďalším našim priateľom, predovšetkým známym zberateľom a podporovateľom umenia Edite a Honzovi Kukalovcom. Bola trocha aj čarodejnicou, to najdôležitejšie, čo mi vyveštila, sa mi vrchovato a k mojej plnej spokojnosti splnilo. Spolu s Fedorom Kriškom sme pripravovali jej monografiu, ale veľmi jej záležalo na tom, aby ako prvá vyšla monografia Pavla Tótha. Tej manželovej sa dočkala, jej vlastná, žiaľ, vyšla v trenčianskom vydavateľstve Q-EX až po jej smrti.
Z minulosti k nej stále doliehal zvláštny smútok, ktorý mal korene v jej detstve a zvláštnymi šedivými odtieňmi sa zafarboval aj počas jej často zložitých životných období. „V tejto opustenej izbe, ktorá nádherne voňala jablkami poukladanými na skriniach, som pochopila, že nikto ma nemá rád, a bolo to definitívne, až dodnes. Keď mama zabuchla za sebou dvere izby, z kľaku som sa okamžite dostala do sedu a dlhé hodiny som bola schopná snívať o svete, ktorý vôbec neexistoval. Bol to tajný svet, len môj, a ja som ho začala milovať a tešila som sa na tú nádhernú samotu. Večer prišiel otec a svoju drahú Šešuličku, ako ma nazýval, zdral aj on. Potom za trest, bez večere, sme sa všetky deti, aj strýkove, stretli v kuchyni, pokľakali okolo babky, otcovej matky, ktorá sedela rozložitá na stoličke, ruky mala poprepletané ružencom, a modlili sme sa pred spaním. Ruky sme mali zopnuté na prsiach, hlavu sklonenú k hrudi. Babka odriekavala modlitbu: Ďakujeme ti, Bože, za dary tohto dňa. A my sme mali povedať: Ďakujeme ti, Bože. Za čo som vlastne mala ďakovať, za aké dary, bola som celá modrá a hladná – bolelo ma všetko, aj duša. A ja som odmietla ďakovať.“
Other exhibitions/actions
