Common Nonsense

Séria sa začína maľbou Antropocén (2018 – 2019), ktorá vymedzuje rozsah i dosah všetkých troch prezentovaných celkov malieb. Antropocén je zatiaľ nekodifikovaná a neurčená doba v dejinách Zeme, o ktorej začiatkoch sa stále vedie odborná diskusia, ale teoreticky sa definuje ako obdobie od začiatku činnosti človeka výrazne ovplyvňujúcej ekosystém. Hneď na začiatku sa objavil – dodnes neutíchajúci – boj o zdroje, moc, slávu atď., ktorý však so sebou prináša aj všetky pozitívne záležitosti súvisiace s človekom, napríklad radosť, hru a vtip. Postavy sú v tomto spoločnom bytí spolu a zakvačené do seba. Vzájomná telesná blízkosť sa nestáva len neúprosným väzivom, ale aj intímnym putom. Odkazuje na vzájomnú závislosť postáv od potreby zápasiť, ale aj spoločne sa hrať, čoho výsledkom môže byť nakoniec i šport. Pohľad zhora vytvára formy evokujúce istý vzor, emblém. Postavy sú zachytené napriek neustálemu pohybu v jednom bode, keď sa ich ťažisko nachádza v rovnováhe a dvojica dosahuje stabilitu i nestabilitu zároveň. Končatiny sa strácajú v stenách, resp. v neznámom alebo neviditeľnom priestore. Autorka dielo inštalovala v rohu miestnosti, tak ako sa kedysi v pravoslávnych domoch vešali ikony a ako niektoré svoje obrazy inštaloval Kazimir Malevič. Obraz sa tak stáva takmer trojdimenzionálnym objektom vystupujúcim z plochy a naznačujúcim možnosti vstupu do ďalších, či už duchovných alebo priestorových dimenzií.

S obrazom Antropocén úzko súvisia maľby #StayHome 1 a#StayHome 2 (2020), ktoré síce vznikli ako reakcia na pandémiu koronavírusu, ale ich dosah je oveľa širší. Nahromadené a poprepletané údy a časti tiel sú jemným humorom naznačeným príspevkom k znázorneniu preplneného životného priestoru, či už je to byt, v ktorom sú zavretí všetci rodinní príslušníci, alebo planéta. Ale v tejto preplnenosti často žijú ľudia osamotene.

Vo voľnej sérii malieb s vtipným názvom Common Nonsense (2019 – 2020) autorka reaguje na všeobecné paradoxy doby (antropocénu) a človeka s často ambivalentnými vlastnosťami a vo výjavoch spája proti sebe stavané póly do celku. Stretnutie postáv sa odohráva v neutrálnom, resp. neidentifikovanom, univerzálnom priestore, ktorý pripomína prírodné reálie (bahno, tráva), ale zároveň funguje ako beztiažový priestor, ktorý prináša neustálu zmenu a premenlivosť (pozícií, stavu). Vynechané biele postavy na obrazoch zastupujú aj naše predstavy, predsudky, stereotypy, resp. časť z nás, z nášho alterega, s ktorými zápasíme oveľa častejšie a silnejšie ako so samotnou realitou. Vyprázdnené siluety postáv pôsobia tiež ako vákuové alebo vymazané figúry, ktoré po sebe zanechávajú v pamäti prázdne miesto, pričom samotná postava je zamrznutá v polohe boja i objatia v nezmenenej podobe. Autorka diela inštalovala zámerne nakrivo, naznačujúc vymykanie sa z normálu, pričom obrazy odpútavajúce sa od stien ešte viac zvýrazňujú beztiažový stav postáv.

Možným riešením, ako sa oslobodiť z tohto stavu uväznenia v nedokonalom fyzickom i psychickom svete, je prijať neistoty a paradoxy života človeka a sveta, naučiť sa s nimi žiť, ba dokonca z nich mať radosť. Ide o dva obrazy, o dva pohľady – zdola a zhora – na postavu Krista v polohe ukrižovania, ale bez kríža. Obraz Modrozelený Kristus (2020) znázorňuje výjav v úplne novom svetle, súčasným výtvarným jazykom, z perspektívy zdola, kde postava postupne splýva so zelenou oblohou a stráca sa v nej. Nadväzuje tak na známe pripodobňovanie Ukrižovaného k Stromu života. Obraz Biely Kristus (2020) so siluetou postavy z perspektívy zhora asociuje letiaceho bieleho vtáka z roztiahnutými krídlami. Sústredenosť na centrálny bod zvýrazňujú koncentrované ťahy olivovozeleného poľa a geometricky dokonalého kruhového tvaru. Figurálny motív v strede možno rozpoznať len vďaka obrysom bielej plochy, včlenenej do dynamického pozadia maľby. Zobrazenie postavy tak paradoxne spočíva v neprítomnosti maliarskeho prejavu na očakávanom mieste jej znázornenia.

Autorka tým rozohráva svoju hru s aktuálnou otázkou: môžeme byť súčasťou diania, ba dokonca i jeho stredobodom, i tam, kde sa fyzicky nenachádzame? A hoci by sme s vlastnou odpoveďou váhali, binárna forma nášho bytia nám (notifikáciami) každodenne dáva najavo svoje neodbytné „áno“. Sme však na to dostatočne pripravení?